Stalo sa to v mesiaci Nisan, v dvadsiatom roku kráľa Artaxerxa. Keď kráľ pil, ja som vzal víno a podal kráľovi; nebol som totiž v jeho nemilosti.
Kráľ mi povedal: „Čo si taký smutný? Vidím, že chorý nie si. Akiste ti smútok zviera srdce.“
Veľmi som sa zľakol a povedal som: „Kráľ môj, ži naveky. Ako by som nebol smutný, keď je mesto, v ktorom sú hroby mojich otcov, spustnuté a jeho brány vypálené ohňom?“
Kráľ sa ma opýtal: „Čo si teda želáš?“
Ja som sa pomodlil k Bohu v nebi a kráľovi som povedal: „Ak uzná kráľ za dobré a ak ti je tvoj sluha milý, pošli ma do Judey, do mesta, v ktorom sú hroby mojich otcov, a ja ho znova postavím.“
Tu sa ma kráľ opýtal – kráľovná sedela vedľa neho – „Ako dlho ti potrvá cesta a kedy sa vrátiš?“ A kráľ sa rozhodol, že ma pustí, keď som mu uviedol čas.
Potom som povedal kráľovi: „Ak uzná kráľ za dobré, nech mi dajú listy pre vládcov území za riekou, aby mi dovolili prejsť do Judey; aj list Azafovi, dozorcovi kráľových lesov, aby mi dal drevo na brány chrámovej veže, na mestské múry a na dom, v ktorom budem bývať.“
A kráľ mi to dal, lebo nado mnou bola dobrotivá ruka môjho Boha.
Ako Ježiš a jeho učeníci šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Inému vravel: „Poď za mnou!“
On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“
Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“
Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“