Keď všade vládlo hlboké ticho a noc v svojom behu prešla polovicu cesty, tvoje všemohúce slovo zoskočilo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník doprostred zeme odsúdenej na skazu. Nieslo tvoj nezvratný rozkaz ako ostrý meč, zastalo a všetko naplnilo smrťou; stálo na zemi a siahalo až po nebo.
Všetko tvorstvo sa znova od základu pretvorilo a poslúchalo tvoje príkazy, aby sa tvoje deti zachránili od škody.
Ich tábor zahalil oblak, kde bola predtým voda, vynorila sa suchá zem: z Červeného mora nehatená cesta, zelená pažiť z prúdu dravého. Keď po nej prešli, celý národ, pod ochranou tvojej ruky, videli tvoje divy zázračné. Pásli sa ako paripy, poskakovali ako barance a velebili teba, Pane, svojho záchrancu.
Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.
No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“
A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?
Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“